Insitné umenie Kovačica

História naivného umenia

Dlho neuznávaná za umenie, majúca svoje úspechy a pády, prílivy a odlivy v historickom kontexte, insitná tvorba dokázala upútať pozornosť, pretrvať a opodstatniť vlastnú existenciu. Nemožno písať dejiny umenia, tak vo svetových rámcoch, ako ani v našej krajine, aby insitné umenie nebolo súčasťou ich obsahu.    

Podobne ako to bol prípad s otcom insitného umenia Henrim Rousseauom, ktorého úprimné a spontánne maliarstvo bolo dlho podceňované a nakoniec predsa uznávané výtvarnou kritikou, aj insitní umelci z tohto prostredia prešli tŕnistou cestou k uznaniu. Pomenúvali ich rôznymi menami: neoprimitivistami, maliarmi inštinktu, sviatočnými, dedinskými a nedeľnými maliarmi, maliarmi veľkého srdca... Je pravda, že títo maliari nie sú znalcami akademických výtvarných výrazov a kánonov, nie sú podmienení výtvarnými prvkami a naučenými kompozičnými schémami, ale práve čistým srdcom, spontánnosťou, veľkou dušou a bohatou imagináciou, vďaka technickej zručnosti a prirodzenému talentu podarilo sa im najprv páčivou tvorbou získať pozornosť výtvarného obecenstva, a nakoniec silou talentu tiež vzbudiť záujem výtvarnej kritiky.    

Práve takou cestou prešli a tŕnistými chodníkmi kráčali aj kovačickí maliari, čiže maliari z Galérie insitného umenia v Kovačici. O Kovačici sa hovorí, že je malým bodom na geografickej mape, ale na mape insitného umenia predstavuje skutočnú metropolu. Mnohí ju považujú za mekku insity, lebo všetci skutoční ctitelia a milovníci insity aspoň raz navštívia tzv. „kovačickú školu“ insitného umenia.    

Fenomenálna tvorivosť v Kovačici oddávna predstavuje enigmu pre milovníkov a znalcov insitného umenia. Skadiaľ toľko ducha, záujmu, obrazotvornosti, ale aj nadania sústredeného v jednom takom malom prostredí? Čo to podnecuje, aká energia jestvuje v tomto priestore, aký to zvláštny inštinkt vedie jednotlivcov k výtvarnej tvorbe? Ešte stále niet pravej odpovede, ale otázky sú opodstatnené. Jedno je však isté: insitné umenie je hlboko zakorenené v tomto prostredí.

Dejiny

Zdá sa, že všetko sa vlastne začalo z dlhej chvíle. Totiž v dlhých zimných nociach, keď v poli nebolo práce, v priebehu tridsiatych rokov 20. storočia začali maľovať Martin Paluška a Ján Sokol. Neskúsene a laicky, skromne a ostýchavo, roku 1939 jeden druhému prezrádzajú lásku k maliarstvu. Tri roky neskoršie k tejto dvojici sa pridružuje tretí člen Michal Bíreš. V prvých povojnových rokoch, presnejšie roku 1947, zoznamujú sa s ešte jedným milovníkom štetca a palety, Vladimírom Bobošom, ktorý ich zaúča do maliarskeho remesla, postupov prípravy plátna a miešania farieb... Sústredení na predmet spoločného záujmu – maliarstvo – títo autori sa zbližujú, stretávajú sa a spoločne tvoria a začiatkom roku 1951 na čele s Bobošom zakladajú výtvarnú sekciu v rámci Kultúrno-osvetového spolku Pokrok. Na jeseň v tom istom roku členmi sekcie sa stávajú – teraz už doyeni insitného umenia – Martin Jonáš a Ján Kňazovic.     

V tom období oni kopírovali diela známych maliarov, prekresľovali pohľadnice a snažili sa čím vernejšie napodobniť originál, čím preukázali len vlastný prirodzený talent a technickú zručnosť. Necítili však potrebu individuálne sa vyjadrovať. Najviac ich lákala exotickosť. Vtedy na ich plátnach boli motívy, ktoré sa nenachádzali v ich okolí: benátske gondoly, romantické hrady, africké zvieratá... Počet maliarov v sekcii sa zväčšoval a silným podnetom na ich činnosť boli prípravy osláv k príležitosti 150. výročia príchodu Slovákov do Kovačice. V októbri už dávneho roku 1952 vtedajší maliari po prvýkrát vystavujú spoločne. V dome kultúry boli otvorené dve výstavy: výstava ženských ručných prác a výstava prác kovačických samoukých maliarov. Na výstave boli prezentované práce dvanástich maliarov a dvoch stolárov intarzistov. I keď práce na tej výstave ešte nemali charakteristiky insitnej tvorby, daný rok sa považuje za začiatok výstavnej činnosti kovačických maliarov. Odvtedy až dodnes tunajší maliari, členovia Galérie insitného umenia, každoročne v októbri spoločne vystavujú svoje práce, ktoré vznikli v uplynulom roku a tento ich salón má názov Kovačický október.    

Prvá výstava bola prijatá s nadšením. Správa o výstave talentovaných maliarov sa rozniesla aj po iných prostrediach a tak začiatkom roku 1953 do Kovačice prichádza akademický maliar z Pančeva, ktorý kritizuje kopírovanie, prekresľovanie a neoriginálnosť tunajších autorov. Poúča ich a radí im, aby maľovali to, čo vidia a cítia a aby sa vyhýbali sprostredkovateľom. Niektorí maliari, ktorí mu dôverovali, pocítili, že sú pred medzníkom vo vývine vlastnej tvorby a vtedy vzniká rozkol v ich výtvarnej sekcii. Na jednej strane boli maliari, ktorí si vybrali cestu samostatnej tvorivosti a na druhej strane zostali kopisti, ktorých maliarsky vek bol krátky. V tom prelomovom roku na Kovačickom októbri sa objavili prvé originálne práce Martina Jonáša (Žatva v Banáte) a Jána Sokola (Zdobenie nevesty). Tento rok sa vlastne považuje za rok vzniku insitného maliarstva v Kovačici, lebo bol po prvýkrát na plátne znázornený domáci motív a namaľovaný bol úprimne, čerstvými a živými farbami prenesenými z prírody a z ľudového kroja.   

Tretia výstava, uskutočnená počas nasledujúceho októbra, priniesla ešte viac originálnych plátien, ale aj nových maliarov. V tom období totiž začínajú tvoriť Ján Strakúšek, Ján Veňarský, Pavel Hrk, vtedy mladá žiačka Alžbeta Čížiková a iní. O dedinských maliaroch sa hovorí čoraz častejšie a je to dôvod, aby sa usporiadala stála expozícia. Dňa 15. mája 1955 v rámci domu kultúry bola teda otvorená dedinská Galéria insitného umenia. V tomto galerijnom priestore v priebehu rokov bývali tradičné októbrové salóny, maliari sa objavovali, odstupovali a striedali sa, Galéria každoročne obohacovala fond obrazov. Dnes, po desaťročiach jej existencie, Galéria vo svojom fonde má diela 46 autorov, ktorí vytrvalosťou a predovšetkým silou svojho talentu preslávili Kovačicu v celom svete. Okrem maliarov, ktorých diela krášlia steny Galérie insitného umenia, niektorí autori len niekoľkokrát vystavovali v rámci Kovačického októbra, ich diela nie sú v galerijnom fonde, ale tiež sa zaslúžili o vývin tunajšej insitnej tvorby. S cieľom zachovať od zabudnutia ostatných autorov, uvedieme ich mená: Vilma Đurićová, Pavel Suchánek, Fedor Martinović, Ján Marko, Zuzana Zlochová, Zuzana Žolnajová, Ľudmila Chalupková, Adam Toman, Karol Chrťan, Adam Marček, Ondrej Králik, Anna Bartošová, Paulína Koreňová, Mária Petrášová, Pavel Mravík, Pavel Mikuš, Juraj Bovdiš, Juraj Nemček, Martin Liska, Ján Čížik, Martin Toman, Pavel Žolnaj, Ján Lenhart, Ján Hajko, Mária Janišová, Anna Husáriková a Martin Ďuriš.     

Šesťdesiate roky 20. storočia prinášajú dve významné novinky. Vtedy sa insitným umením začínajú vážne zaoberať aj ženy. Svoje diela predstavujú na výstavách a stávajú sa členkami Galérie: najznámejšia maliarka svetového mena Zuzana Chalupová, Katarína Kožíková a Eva Husáriková, už intenzívnejšie tvorí Alžbeta Čížiková, pokým svoje prvé diela vytvárajú mladé Anna Kňazovicová a Anna Lenhartová, objavujú sa aj noví maliari Ján Garaj, Pavel Lacko a Ondrej Veňarský. O insitných maliaroch sa čoraz viac hovorí a ich diela si prichádzajú pozrieť aj milovníci výtvarného umenia zo susednej Padiny. Povzbudení maliarmi z Kovačice, začínajú tvoriť a začiatkom 60. rokov aj spolu vystavovať na októbrových výstavách Ján Bačúr, Ján Husárik a Michal Povolný. Výstavy teda už nemajú výlučne lokálny charakter, na nich svoje plátna predstavujú aj padinskí insitní maliari, čo bolo druhou novinkou vo výstavnej činnosti Galérie.

Práve koniec šesťdesiatych rokov, ako aj sedemdesiate roky 20. storočia predstavujú „zlaté obdobie insity“, keď tento druh umenia kulminuje a dožíva sa najväčšieho úspechu vo svojich dejinách. V sedemdesiatych rokoch oficiálnymi členmi Galérie sa stávajú už spomenutí Ján Husárik a Michal Povolný, ako aj Ondrej Pilch, maliar z Pančeva.

Popularita týchto maliarov akoby podnietila do tvorivej činnosti a dodatočne motivovala nových milovníkov štetca a palety a členstvo v Galérii predstavuje prestíž. V osemdesiatych rokoch 20. storočia členmi Galérie sa ako už osvedčení maliari stávajú Katarína Karlečíková, Ján Bačúr, Pavel Cicka, Ján Glózik, Pavel Hajko, Marci Markov a Ferenc Pataki, ktorý vniesol ďalšiu novinku v členstve. Všetci dovtedajší členovia Galérie totiž boli Slováci, avšak po príchode Ferenca Patakiho, príslušníka maďarskej národnostnej menšiny zo Zreňanina, mení sa národnostná štruktúra tunajších maliarov. 

Postupne sa zväčšuje počet členov Galérie a súbežne aj fond obrazov, takže jestvujúci výstavný priestor už nevystačuje a steny domu kultúry sú príliš malé. Vzniká potreba nájsť adekvátny priestor na výstavnú činnosť teraz už uznávaných a renomovaných maliarov. Na sklonku osemdesiatych rokov, presnejšie roku 1989, Galéria získala nové rúcho. V rámci príprav na konferenciu Hnutia nezúčastnených krajín v Juhoslávii, bol rekonštruovaný, adaptovaný a upravený v nový galerijný priestor veľký sedliacky dom. 

    

V poslednom desaťročí 20. storočia, v deväťdesiatych rokoch sa členmi Galérie stávajú: Jozef Haviar, Ján Hriešik, Juraj Ľavroš, Pavel Ľavroš, Eva Svetlíková, Desa Petrov Morar, Rozália Markovová, Štefan Varga a Mária Vargová.

Prvé desaťročie nového milénia prináša nových maliarov. Členmi Galérie sa oficiálne stávajú Anna Kňazovicová a Anna Lenhartová (ktoré však vystavovali aj v minulých rokoch), ako aj Nada Koreňová, Drago Terzić a Ján Žolnaj. Toto obdobie je osobitne významné pre Galériu. Dňa 15. decembra 2008 galerijná činnosť sa oddelila od Domu kultúry v Kovačici a vznikla samostatná kultúrna ustanovizeň, Galéria insitného umenia.

V novej ustanovizni v druhom desaťročí 21. storočia sa upravuje ešte jeden galerijný priestor a Galéria bola Národnostnou radou slovenskej národnostnej menšiny vyhlásená za ustanovizeň s osobitným významom pre Slovákov. NRSNM sa tak stáva spoluzakladateľom tejto ustanovizne a tiež jej umožňuje nakladať majetkom Spomienkového domu Martina Jonáša so stovkami exponátov. V tomto období novými členmi Galérie sa stávajú Mária Hlavatá, Anna Kotvášová, Pavel Povolný Juhás, Martin Pap a Marína Petríková.    

Ubehlo presne 65 rokov od dávneho roku 1952, keď maliari z Kovačice po prvýkrát verejne vystavili svoje diela, čiže keď vznikli prvé insitné obrazy. Z niekdajšej výtvarnej sekcie a skromného výstavného priestoru tunajší maliari sa dostali k skutočnej, uznávanej a preslávenej inštitúcii Galérie insitného umenia. K niekdajšej skupine výlučne kovačických maliarov postupne sa pridali maliari z Padiny, Pančeva, Zreňanina, Aradáča a z Opova. Vedľa maliarov, ktorí spočiatku boli takmer hermeticky národnostne uzavretí, čiže boli príslušníkmi výlučne slovenskej národnosti, dnes sú aj maliari maďarskej, srbskej a čiernohorskej národnostnej príslušnosti. Byť členom Galérie alebo dokonca len vystavovať v jej priestore dnes predstavuje skutočné privilégium. Vybudovala si vážené meno a stala sa renomovanou ustanovizňou. Dosiahla to vďaka vlastnému entuziazmu, ale predovšetkým vďaka maliarom, sústredeným na spoločnú ideu tvoriť a prezentovať vlastnú tvorbu. V podstate, maliari a táto ustanovizeň sú navzájom spätí vzťahom príčinnej súvislosti. Bez maliarov by neexistovala Galéria, ale tiež možno povedať, že bez spoločných vystúpení a výstav, zjednotených ideí a jasne definovaných cieľov, ktoré umožnila Galéria, určite by sa nedosiahli úspechy. Cesta maliara k uznávanému umelcovi a tvorcovi bola by omnoho tŕnistejšia a v každom prípade pomalšia. Rovnako ako insitné umenie, ktoré má vlastnú evolúciu a transformáciu, aj sama Galéria sa stala živým organizmom, ktorý sa mení, rastie a vyvíja.      

Rozdelenie

Analyzovať insitné umenie vôbec nie je ľahkou ani jednoduchou úlohou pre teoretikov umenia a kunsthistorikov. Slovom, nejestvuje určené kritérium alebo formula, podľa ktorej by sa nejaké maliarstvo hneď považovalo za insitné. Vždy sa viedli rôzne diskusie a polemiky a písali sa traktáty o tom, čo je vlastne insitné umenie. Historici a teoretici umenia sa predsa zhodujú v jednom: nemožno každé dielo, ktoré vytvoril akademicky nevzdelaný umelec, hneď považovať za insitné umenie. Avšak na druhej strane tiež nemožno určiť jasné hranice medzi neakademickým, amatérskym maliarstvom a insitným umením. Každé znázornenie tradície, folklóru a narácie nie je insitným umením a priori. Považuje sa, že skutočnú insitnosť možno rozpoznať v stave ducha a čistote duše jej tvorcu, v odraze umelcových pocitov. Z ich obrazov sa cíti ich senzitivita, pôvodná žiadosť a potreba vytvoriť výtvarné dielo a materializovať vlastné idey v podobe maliarskeho výtvoru. Idea, žiadosť, čistota, citovosť a energia vedú ruku umelca. Technická zručnosť a maliarsky talent sú pritom samozrejmosťou.    

Ak insitné umenie definujeme takýmto spôsobom, zase sa dostaneme k pestrej palete rôznorodých umeleckých diel. Každý z maliarov je osobitný a jedinečný s vlastným výtvarným štýlom, tematikou, motívmi a ideami, ktoré prenáša na svoje plátna. Preto umenie maliarov z Galérie insitného umenia môžeme pozorovať s ohľadom na viac aspektov: historické hľadisko, časové poradie vzniku insitného umenia v Kovačici, tematiku a motívy, ktoré nachádzame na ich dielach, výber leitmotívov, maliarske techniky a výtvarné prvky, ktoré dominujú na kompozičných schémach a nakoniec všeobecnú maliarsku filozofiu, ktorá je prítomná na tunajších obrazoch.      

Časové odlišnosti

Z historického aspektu celkovú tvorbu umelcov členov Galérie insitného umenia možno rozdeliť na tri celky podľa časového obdobia vzniku a činnosti autorov.

Prvé obdobie patrí zakladateľom insitného umenia v Kovačici, akými sú Paluška, Sokol, Bíreš, Jonáš, Kňazovic, Ján Veňarský, Strakúšek, Hrk a iní. Farbami prenesenými z prírody a z ľudového kroja, títo autori na svoje plátna prenášajú vlastnú dobu, znázorňujú spôsob života vo svojom prostredí, sedliacky život v dome, v stajni, v poli, vo dvore... Maľujú práve to, čo im poradili, čiže vlastné okolie, čo vidia a čím sa zaoberajú. Realitu pozorujú vlastnými očami, maľujú vlastné príbehy s pomocou štetca a palety. V maliarskom zmysle sa, ako aj všetci iní začiatočníci, ešte stále učia maliarskemu remeslu, ešte stále pátrajú po vlastnom výtvarnom výraze, ktorý bude rozpoznateľný.     

Obdobie rozmachu a rozkvetu insitného umenia v 60. a 70. rokoch minulého storočia predstavuje druhé významné obdobie v historickom kontexte tvorby kovačických maliarov. Títo autori, kedysi začiatočníci, teraz si už vybudovali a jasne definovali vlastné štýly. Jonáš začína maľovať sedliaka s hypertrofickými končatinami, Kňazovic objavil vlastnú štylizovanú podobu znázorňovania ľudí, zvierat, stromov a domov, Bíreš, Boboš a Hrk sa sústreďujú na portrét a figúru, Ján Veňarský maľuje kone ako leitmotív, Paluška a Sokol tradíciu a každodennosť znázorňujú s výraznou presnosťou a zmyslom pre detail.

Toto obdobie sa považuje za obdobie rozkvetu insitného umenia, ale dodatočne získava na význame vďaka tomu, že vtedy v Galérii vystavujú aj ženy, akými sú Čížiková, Chalupová, Husáriková, Karlečíková, Kožíková, Lenhartová. Okrem toho, pozerajúc sa na obrazy svojho brata Jána, tiež začína maľovať Ondrej Veňarský, pridružuje sa k nim Ján Garaj a keď sa dozvedel o tunajších maliaroch a galérii, do Kovačice prichádza a vystavuje aj Ondrej Pilch, ako aj maliari zo susednej Padiny, Husárik, Michal Povolný a Bačúr. Ich maliarska ikonografia je rovnaká ako pri maliaroch z prvého obdobia. Maľujú tradíciu, obyčaje a folklór svojej slovenskej národnosti, glorifikujú rurálne prostredie, v ktorom žijú a na plátna verne prenášajú všetky segmenty života svojich spoluobčanov.  

Na ich dielach vládne úplná narácia, každý obraz má svoj príbeh, rozprávaný osobitnou maliarskou formulou, jedinečnou pre každého autora. Títo umelci teraz už omnoho ľahšie a rýchlejšie budujú vlastné štýly, nachádzajú témy, motívy a spôsoby maliarskeho vyjadrovania, vďaka ktorým sa stávajú rozpoznateľnými. Nevlastné dieťa Zuzany Chalupovej sa stáva leitmotívom na jej plátnach, Ondrej Veňarský na rozdiel od bratových koní na obrazoch znázorňuje voly, Garaj priam očaruje jednoduchými obrazmi zo života znázornenými prostredníctvom rovných plôch a Pilch buduje vlastný autorský štýl výberom tém, maľujúc rybárov.     

I keď znázorňujú rovnakú tematiku, maliari z Padiny sa značne odlišujú od kovačických predmetom svojho záujmu, nachádzajú a maľujú to, čo je charakteristické pre ich prostredie. Slovom, maliarska tvorba Jána Bačúra je sústredená na obrazy niekdajšej Padiny a on sa stáva skutočným kronikárom padinských ulíc, dolín a dedinských studní. Husárik sa na svojich obrazoch zaoberá témou smädu a zápasu dedinčanov o vodu, o ktorú v tom období v Padine bola núdza. Tento autor, ako aj Povolný, v ktorého tvorbe dominuje krajinka, značne sa vzdiaľuje od znázorňovania folklórnych prvkov na obrazoch. Rozdiely medzi kovačickými a padinskými maliarmi jestvujú aj v malebnosti diel. Pre obrazy maliarov z Kovačice príznačné sú živosť, prudkosť a výrazné tonality, pokým diela padinských maliarov majú jemnejší kolorit, farba nadobúda molový zvuk a dominujú lyrické tonality.

Posledné, tretie obdobie v dejinách tunajšieho insitného maliarstva je určite časovo najdlhšie a s najväčším počtom maliarov. Vyznačuje sa rôznorodosťou obsahov, pestrým výberom tém a motívov, rozličnými predmetmi záujmu a zmenami štýlov. Evolúcia a transformácia insitnej tvorby je viac než očividná, čo je dokonca prirodzene. Dovtedy totiž väčšina maliarov mala ukončené len základné školy, iba poniektorý získal stredné vzdelanie. Avšak dnes majú takmer všetci príslušníci mladšej generácie ukončené stredné školy, dokonca niektorí maliari získali akademický titul. Je teda pochopiteľné, že so získaným vyšším vzdelaním, nehovoriac o technických vymoženostiach, ktoré sú dnes prístupné každému umelcovi, otvárajú sa nové obzory, maľujú sa nové témy a prirodzene aj chápanie samého maliarstva je už inakšie.   

Toto obdobie, ako aj maliarov, ktorí sa stali členmi Galérie v tomto treťom období, môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín. Jednu skupinu tvoria maliari, ktorí zostali verní tradícii, čiže znázorňovaniu obyčají a rurálneho prostredia, ktoré zahaľujú rúškom folklóru svojej národnosti. Vzhľadom na tvorbu starších maliarov, ktorí sa zaoberali touto istou tematikou, rozdiel je iba v tom, že predchodcovia skutočne žili v časovom období, ktoré maľovali alebo však znázorňovali reminiscencie na vlastné detstvo, pokým spomedzi mladších maliarov zaoberajúcich sa témou tradície len poniektorý tieto témy zažil vo svojom detstve. Maliari z tohto obdobia totiž maľujú na základe rozprávania a ústnych podaní svojich rodičov a starých matiek, snažiac sa na obrazoch, aby tie dávne časy nikdy nepadli do zabudnutia. Do plejády týchto maliarov patria Zuzana Vereská, Ján Hriešik, Nada Koreňová, Desa Morar Petrov, Pavel Povolný Juhás, Eva Svetlíková, Štefan Varga, Ján Žolnaj a Marína Petríková. Druhú skupinu maliarov, ktorých tvorba sa tiež zaoberá životom sedliakov a rurálnym prostredím, ale už nie je podriadená folklóru, tvoria Pavel Cicka, Ján Glózik, Pavel Hajko, Rozália Markovová, Jozef Havjar, Mária Vargová, Marci Markov a Juraj Ľavroš. Celkom osobitnú skupinu tvoria autori, ktorých plátna sú zafarbené špecifickou maliarskou filozofiou, celkom odlišnou v prístupe k výtvarnému dielu vzhľadom na tvorbu iných autorov z tohto obdobia. Do tejto skupiny patria Anna Kňazovicová, Ferenc Pataki, Martin Pap, Pavel Ľavroš a Mária Hlavatá. 

Témy a motívy

Väčšina spomenutých maliarov, ktorí tvorili alebo ešte stále tvoria, vo svojom maliarskom veku v podstate prechádzala niekoľkými fázami. Ich tvorba sa vyvíjala, menil sa štýl ich maľovania, ako aj predmety záujmu, obsahy, dokonca aj paleta.

Ak maliarsku tvorbu členov kovačickej Galérie pozorujeme z aspektu motívov a tém, ktoré sú prítomné v ich výtvarnej artikulácii, na prvom mieste sa objavuje žánrový motív. Možno povedať, že nejestvuje ani jeden maliar, ktorý sa aspoň v jednom období svojej tvorby nevenoval žánrovej maľbe a najväčšia časť maliarov celú svoju tvorbu podriadila práve tomuto motívu. Tento motív je primárny na obrazoch, je v tesnom spojení a v syntéze s interiérom, krajinkou alebo vedutou, ktoré majú vždy len kulisovú funkciu. Najčastejšie súvisí so znázorňovaním života dedinčanov z tohto prostredia. Namaľovaní sú kým pracujú v poli a v sedliackych dvoroch, kým sa veselia na svadbách, chodia do kostola, smútia na pohreboch, pijú a hrajú v karty v krčme, hlasujú na voľbách, pracujú so záprahom, jazdia na bicykli, oddychujú v izbách. Skrátka, maliari na svojich obrazoch zvečnili každý, aj ten najmenší, najvšednejší detail zo života človeka. Žánrovým motívom rozprávajú o príbehoch z každodennosti a z dávnych čias. Bez ohľadu na to, akú tematiku znázorňujú, či už ide o viac narácie alebo len zastavenú chvíľu nejakého diania, či je na obraze viac postáv alebo len jedna-dve figúry, žánrový motív má primárne miesto vo výtvarnej rétorike týchto maliarov. Zobrazujúc žánrové scény, diela väčšiny maliarov, ktorých tvorba je sústredená na znázornenie tradícií, obsahujú farby slovenského alebo aj srbského etnika. 

V tematickom zmysle, okrem spomenutých folklórnych alebo národnostne zafarbených tém, nachádzame tiež zobrazenia mytologických tém v tvorbe Jána Husárika, ktorý vlastným, špecifickým spôsobom maľuje cyklus na tému Tróje, inšpirovaný Homérovou Iliadou a Odyseou. Historickou tematikou sa zaoberá Glózik, znázorňujúc príchod Slovákov do týchto prostredí, obrazy zo života Cyrila a Metoda a pod. Obrazy na tému lovu a života poľovníkov na svoje plátna prenášajú Strakúšek, Hajko, Glózik, Cicka a Varga. Okrem toho, Cicka modrozelenou a smaragdovou farbou a Pilch intenzívnou červenou tonalitou a farbou rozžeraveného neba veľmi šikovne a príťažlivo zobrazujú témy rybolovu a rybárov. Pastorálne témy, idylické krajinky, neskutočná príroda a rajské oblasti sú predmetom maliarskych záujmov Márie Hlavatej a Pavla  Ľavroša. Oproti tomu, plátna nasiaknuté silnou erotickou vášňou nachádzame u Jonáša a Hajka, ktorý práve tejto tematike venoval celý jeden cyklus obrazov. Jonášov erotizmus je však premyslený a v náznakoch, prostredníctvom obrazov predimenzovanej kukurice skôr sa odzrkadľuje v jeho symbolickej podobe. Hajkova erotika je znázornená omnoho otvorenejšie, obraznejšie a bez hanblivosti. Briežky a údolia jasne prezrádzajú ženské atribúty.

Obrazy zimy sú ďalšou témou, s ktorou sa často stretávame v maliarskej rétorike insitných autorov. Desa Morar Petrov toto ročné obdobie maľuje charakteristickým spôsobom, bodkami zvýrazňujúc každú vločku. A práve zimné obrazy preslávili dve maliarky a zanechali trvalú stopu v tvorbe Zuzany Chalupovej a Evy Husárikovej. Zuzana Chalupová namaľovala zimu ako tému niekoľko stovák krát. Detská radosť a množstvo postáv v koloritovom slovenskom ľudovom kroji v obraze zimnej idyly podávajú celej kompozícii osobitné čaro. Preto neprekvapuje, že práve zima sa stala Chalupovej charakteristickým znakom. Na druhej strane, Husáriková bielosť zimy znázorňuje v čarodejnej noci, vytvárajúc impresívne obrazy. Ešte jedna téma bola veľmi často predmetom záujmu týchto dvoch maliarok, je to biblická tematika. Na obrazoch s motívmi zo Starého a Nového zákona obidve tieto maliarky prostredníctvom insitného umenia vo výtvarnej podobe vyjadrujú vlastné chápanie náboženských tém. Ježiša, Adama a Evu, Kaina a Ábela, Pannu Máriu a iné biblické postavy obliekajú do slovenských ľudových krojov a týmto spôsobom zjednocujú židovskú a slovenskú kultúru.   

Jeden z motívov, ktorý v tvorbe väčšiny maliarov má sekundárny charakter, na obrazoch Marciho Markova, Pavla Ľavroša a Ferenca Patakiho má primárne miesto. Je to motív krajinky. Krajinkou ako samostatným motívom títo autori zvýrazňujú krásu pôvodnej prírody, maľujúc široké polia a nekonečné priestranstvá. Markov tak vytvoril skutočnú maliarsku ódu na rovinu a jej úrodné polia. 

Veduta sa ako motív odzrkadľuje v znázorňovaní ulíc a architektonických objektov. Podobne ako krajinka, aj architektúra má na obrazoch týchto maliarov vždy scénickú funkciu. Avšak Jonáš, Varga a Lenhartová svoje tvorivé idey dokázali veľmi šikovne a znalecky preniesť na plátno práve prostredníctvom motívu veduty.

Osobitné miesto v maliarskej ikonografii členov Galérie insitného umenia má portrét ako výtvarný motív. I keď nie je veľmi častý v tvorbe insitných maliarov, predsa zasluhuje pozornosť. Charakteristicky a jedinečným štýlom portrét ako motív maľujú Jonáš, Bačúr, Hajko, Hrk, Bíreš, Boboš, Čížiková, Strakúšek a Pap. Vo všeobecnom chápaní portrétu ako motívu, hodnota diela sa odzrkadľuje tak vo verne prenesených črtách tváre, ako aj v zachytení charakteru a psychického stavu portrétovanej osoby. Insitní umelci sa však nesnažia zachytiť duchovný stav pozorovanej osoby. Maľujú svojich rodákov, susedovcov, známych, dokonca aj populárne osobnosti, snažiac sa čím vernejšie zobraziť portrétovanú osobu. Darí sa to najmä Vladimírovi Bobošovi, ktorí priam fotograficky prenáša na plátno osobu, ktorú portrétuje. Zaujímavosťou je, že Ján Bačúr a Martin Jonáš namaľovali autoportréty.         

Okrem portrétov, figúra je ako samostatný motív prítomná na obrazoch Vargovej, Karlečíkovej, Jonáša, Boboša a Bíreša. Karlečíková svoje figúry v slovenskom ľudovom kroji umiestňuje do neambientného priestoru. Vargová maľuje štíhle, proporcionálne ženské figúry vo svetských šatách. Bírešova figúra je príliš neproporcionálna. Boboš svoje postavy na obraze verne umiestňuje do ambientného priestoru. Najpremyslenejšiu figúru vo svojom výtvarnom výraze vytvára Martin Jonáš. Je primárna, veľká a dominantná. Jeho človek je zafarbený osobitnou maliarskou filozofiou. Maľuje ho alebo kreslí ako postavu s malou hlavou a predimenzovanými rukami a nohami, zvýrazňujúc tým ťažkú prácu sedliaka. Takéto znázornenie modelovanej figúry dáva pečať jeho celkovej tvorbe a vďaka tomu je rozpoznateľný a autentický. Symbolickosť hypertrofovaných končatín tomuto maliarovi priniesla svetskú slávu.  

Animalistický motív je tiež zriedkavosťou v insitnej tvorbe tunajších maliarov. Pavel Cicka však celý jeden cyklus venoval práve tomuto motívu, maľujúc koňa. Jeho kone sú stelesnením sily, moci a krásy. Pavel Hajko sa v celkovej jeho maliarskej tvorbe najviac sústreďuje práve na animalistický motív. Predmetom jeho záujmu dlho bol večný boj medzi líškou a kohútom, nakoniec sa kohút vykryštalizoval ako leitmotív. Maľuje ho v plnej kráse jeho pestrých farieb s prvkami ornamentiky. Kone a kohútov v skutočnom kňazovicovskom duchu a kňazovicovskou formulou na plátnach ako animalistický motív znázorňuje Anna Kňazovicová.

Leitmotív

Okrem iných charakteristík, ktoré tvoria jeho umelecký výraz, každý znamenitý maliar s cieľom byť rozpoznateľný, jedinečný a autentický vlastnému výtvarnému dielu dáva pečať výberom leitmotívov.

Bezpochyby najznámejšia maliarka „kovačickej školy“ insitného umenia Zuzana Chalupová si za svoj leitmotív vybrala deti a preto získala pomenovanie Mama Zuzana. Svoje nevlastné dieťa, čiže deti, s materinskou láskou maľuje od narodenia po vek odrastania. Oblieka ich farbami a pohládza ich štetcom. Hrá sa spolu s nimi, chodieva do školy, do kostola a na prechádzku, spolu sa tešia. Bez ohľadu na náboženskú príslušnosť, pôvod, národnosť a rasu, táto autorka rovnako rada maľuje a miluje všetky deti sveta. Práve to dieťa ako leitmotív prinieslo Chalupovej svetskú slávu.     

Flóra, čiže rastlinný svet, je často prítomný a rozpoznateľný motív v tvorbe insitných maliarov. Tak napríklad rozpoznávame obrazy Zuzany Vereskej, ktorá maľuje kvety, presnejšie vlčie maky a margaréty, potom ikebany Draga Terzića, ako aj tvorbu Čížikovej a Hlavatej, ktorých leitmotívom je slnečnica.   

Jabloň a lopúch dávajú pečať tvorbe Evy Husárikovej, tekvica zase Michalovi Povolnému, Martinovi Papovi, Marcimu Markovovi a Štefanovi Vargovi, pokým predimenzované kukuričné šúľky nachádzame v tvorbe Martina Jonáša a Anny Kňazovicovej.

Spomedzi živočíšnych leitmotívov najčastejšie sú kone v tvorbe Jána Veňarského, Pavla Cicku a Anny Kňazovicovej, voly na plátnach Jozefa Havjara a Ondreja Veňarského, moriak na obrazoch Anny Kotvášovej, husi Juraja Ľavroša a tiež husi, ale aj čierny kocúr Zuzany Vereskej, pokým charakteristickým znakom tvorby Pavla Hajka je kohút. 

Predmety, ako osobitne významné a zväčšené vzhľadom na kompozičnú schému, v podobe rozpuknutých amfor alebo krčahov prítomné sú ako leitmotívy na výtvarných dielach Jána Husárika a Martina Papa ako metafora smädu a nedostatku vody v niekdajšej Padine. Celková výtvarná tvorba Jána Husárika, ako aj maliarska filozofia tohto umelca, zakladá sa práve na pátraní po vode. V žánrových scénach znázorňuje padinské studne, nosičov vody, veľké sudy na vodu. Amfory sú akoby hlavné postavy na jeho plátnach zakomponované do ambientne neskutočných a nezvyčajných priestorov, ktoré pôsobia impozantne a umelcovi prinášajú uznanie a slávu. 

Architektonické objekty sa zriedkavo nachádzajú ako leitmotívy na plátnach insitných maliarov. Zobrazenie dedinského kostola s charakteristickou vežou by sa síce mohlo chápať ako motív takéhoto druhu, ale je to vôbec často prítomné na obrazoch mnohých umelcov. Avšak skutočným architektonickým leitmotívom na plátnach Michala Povolného je veterný mlyn, ktorý je rozpoznateľným znakom tohto autora.

Techniky

Spomedzi výtvarných techník v umeleckej tvorbe maliarov z Galérie insitného umenia najčastejší je olej na plátne a túto techniku používajú všetci maliari. Len niektorí z nich sa vo svojej kariére pokúsili maľovať aj na skle, avšak skutočným majstrom v technike olej na skle je Drago Terzić. Táto technika je vlastne najviac zastúpená v jeho umeleckej ikonografii. Ceruzou alebo tušom kreslia Jonáš, Bačúr, Vereská, Hajko, Čížiková, Cicka, Husáriková, Pavel Ľavroš, Husárik a Glózik, pastelom niekedy tvoria Mária Hlavatá, Cicka, Glózik, Karlečíková a Čížiková. Celkom osobitnú techniku ako spôsob umeleckého vyjadrovania – intarziu – zvolila si Anna Lenhartová, veľmi precízne vytvárajúc príťažlivé fornierové obrazy. 

Výtvarné prvky

Okrem základnej idey, výberu tém, motívov a techniky, ktorou bude tvoriť, umelec uskutočňuje kompozíciu svojho diela prostredníctvom výberu výtvarných prvkov. Rozhodnutím o tom, ktoré výtvarné prvky budú dominantné a ktoré budú mať iba sekundárny charakter autor zároveň vytvára vlastný štýl a stáva sa rozpoznateľným a autentickým.    

Na obrazoch insitných maliarov najzastúpenejším výtvarným prvkom je čiara, čiže línia. Ona vytvára formu, pokým farba má v tomto prípade funkciu vyplňovania prázdneho priestoru.

Precízne a pedantne, tenkou čiarou tvary na obrazoch maľujú bratia Veňarskovci, Paluška, Bačúr, Ľavroš, Žolnaj a iní. Línia sa vo funkcii dekoratívneho prvku nachádza na plátnach všetkých umelcov, ktorí maľujú folklórne témy. Čiarou vyšívajú kroje, ozdobujú kostými, vytvárajú dekorácie na stenách pri zobrazení interiérov.  

Skutočnými virtuózmi v uplatnení línie ako výtvarného prvku sú Martin Jonáš a Martin Pap. Prístup týchto dvoch umelcov k línii je však celkom odlišný. Na Papových obrazoch je prítomná kontúrová čiara, zdôraznená tmavou alebo čiernou farbou s cieľom zvýrazniť modelovanú formu. Jonáš používa čiaru v podobe zjavne prečistených ťahov a týmto prvkom sa forma niekedy len naznačuje, čo však neuberá na jej funkcii. Na kresbách tohto autora línia sa jednoducho tratí, ale vo vizuálnom zmysle je určite prítomná, vytvárajúc formu aktérov a poukazujúc na umelcovu tvorivú silu a nesporný talent.   

Farba ako výtvarný element v tvorbe väčšiny insitných maliarov, ktorí sa zaoberajú zobrazovaním tradície, má funkciu dekorácie. Prenesená je z ľudových krojov a oslavuje folklór. Je živá, silná, intenzívna. Okrem v tvorbe maliarov z prvého a druhého obdobia, takýto kolorit nachádzame aj na obrazoch autorov, akými sú Rozália Markovová, Zuzana Vereská, Desa Morar Petrov, Marína Petríková, Anna Kotvášová a iní. Takou istou ohnivou a silnou intenzitou farby maľujú aj príslušníci mladšej generácie, pri ktorých nemá prevahu folklórna tematika: Hajko, Glózik, Cicka, Varga, Terzić, Pilch. Pokojní kolorit, jemná intenzita farby a lyrická paleta sú charakteristikou Pavla Ľavroša, Márie Hlavatej a Jána Husárika, pokým naturálne farby verne prenesené z prírody nachádzame v krajinkách Marciho Markova, Jozefa Havjara, Jána Bačúra a Michala Povolného. Všetci spomenutí maliari používajú farbu ako prostriedok výtvarného vyjadrovania sa. Rozdiel je len v intenzite palety. Avšak maliari, ktorí používajú výlučne farbu ako výtvarný element v pravom zmysle slova, sú Ján Garaj, Michal Bíreš, Ján a Anna Kňazovicovci a Ferenc Pataki. Maliari z najstaršej generácie Garaj a Bíreš svoje výtvarné diela zakladajú na širokých, hladkých, rovných zafarbených plochách. Bíreš na portrétoch používa zväčša neutrálne farby a matnú tonalitu, pokým Garaj maľuje žánrové scény striedajúc rôznofarebné plochy rovnakej intenzity jednu vedľa druhej.

Skutočný majster maliarstva a bezpochyby jeden z najlepších tvorcov je Ján Kňazovic. Z jeho obrazov žiari vrodený talent, ako aj pocit pre farbu a jej vzťahy. Bez vzdelania z oblasti teórie umenia, funkcie a významu farieb, on spontánne a s vycibreným pocitom pre kolorit uplatňuje komplementárnosť farieb na svojich výrazne štylizovaných aktéroch a folklóre, charakteristických len pre jeho štýlový prejav. Jemnými odtieňmi a nuansovaním jednej farby vytvára volúmen. Bez ohľadu na to, či analyzujeme včasné obdobie tvorby tohto umelca, keď jeho paleta obsahovala jasnejšie nuansy, alebo pozorujeme zrelosť a vrchol jeho maliarstva, keď znázorňoval ultramarínové noci fialovou a tmavomodrou farbou, v obidvoch prípadoch farba je ukazovateľom maliarskej virtuozity tohto autora. Takú istú paletu, s trochu inými aktérmi na obrazoch, nachádzame aj na plátnach jeho dcéry Anny Kňazovicovej. Zdedený talent je nesporný, ako aj pocit pre farby, rovnakým výberom farieb táto autorka pokračuje a formuje kňazovicovskú insitnú tvorbu.           

Inakším uplatnením farby, ale aj inakšou technikou vzhľadom na Kňazovica, maliarske majstrovstvo dokazuje ešte jeden virtuóz palety, Ferenc Pataki. Jeho jedinečnosť sa odzrkadľuje v prístupe k vytváraniu umeleckého diela. Na rozdiel od iných maliarov, on svoje kompozície vytvára pointilistickým štýlom. Poznanie intenzity farieb a ich vzťahov má primárny význam v tomto prípade, keď sa žiadaný efekt dosahuje optickým miešaním farieb v oku samého pozorovateľa. Hodnota Patakiho maliarstva je práve v tom. Vybrúsenými valérovými vzťahmi a vycibreným pocitom pre farbu on vytvára umenie, ktoré má osobitné miesto v insitnej tvorbe.

 

Výtvarné elementy, akými sú tmavosť-jasnosť alebo expresivita, veľmi zriedkavo nachádzame na obrazoch insitných autorov. I keď Katarína Karlečíková často maľuje interiér so žánrovými scénami, používajúc tiene v maliarskom výraze, a Pavel Povolný Juhás jasne definuje prameň svetla zväzkom slnečných lúčov, ktoré osvecujú vínové pivnice, predsa to nemožno považovať za skutočné elementy kontrastu a vzťahu tmavosť-jasnosť. 

Kompozícia

Maliarske kompozície sú prevažne horizontálne, avšak pri dielach niektorých autorov, najmä príslušníkov tretieho obdobia, nachádzame aj vertikálne a diagonálne, ako aj kompozície v tvare trojuholníka. Dvojdimenzionálne, bez perspektívy hĺbky maľuje len Garaj. Rozohranú kompozíciu s množstvom aktérov na obraze, rozmiestnených po celom plátne, nachádzame na dielach Zuzany Chalupovej a Rozálie Markovovej. Autori z prvej generácie insitného maliarstva komponovanie plátien zvyčajne realizujú v prvom a druhom pláne na ten spôsob, že v prvom pláne sa nachádzajú hlavní aktéri a zobrazenie scény, pokým v druhom pláne sú znázornené ulice, dvory a polia. Hĺbku priestoru s vytváraním tretieho plánu začínajú maľovať autori, ktorí patria do druhého obdobia dejín kovačického insitného umenia. Lineárnou perspektívou, stupňovitým znázornením polí maľujú neprehľadnú banátsku rovinu, oslavujú nekonečné rovné priestranstvo. Až v treťom období na obrazoch sa objavuje atmosférická perspektíva. Jemnými tónovými prechodmi maliari vytvárajú nekonečný priestor, ktorý sa v určitej chvíli spája s pokojnými, alebo však rozbúrenými oblakmi na nebi. Niekedy tú ďalekú vizúru obohacujú obrazmi brehov ako Pavel Ľavroš, maľujúc ireálne a neskutočné krajinky, alebo ako Drago Terzić, prenášajúc na plátno krásu hornatých oblastí rodného kraja.         

Záver

Maliari z kovačickej Galérie insitného umenia syntézou technického majstrovstva a umeleckého nadania, zjednotených s bohatou tvorivou imagináciou a vycibrenou senzibilitou, na obrazoch stvárňujú svet minulosti, svet súčasnosti a vlastné sny. Znovu totiž potvrdzujú odvekú pravdu, že príroda a prostredie, ktoré ich okružujú, často sa stávajú podstatou prírody výtvarného diela. I keď diapazón ich záujmov je pestrý a ich obrazotvornosť je rozohraná, títo autori neprekračujú rámce insitného umenia. Každý z maliarov samostatne v rámci insitnej formy nachádza jeho vlastný, rozpoznateľný, jedinečný a autentický štýl, vytvárajúc tak vlastné umelecké krédo.    

Plátna týchto autorov zafarbené sú predovšetkým výtvarnou zrelosťou s jasne diferencovanou, osobitnou formulou, ktorá sa ľahko vníma. Z týchto diel sa číta minulosť, sú zrkadlom umelcovej duše v súčasnosti a ako trvalé hodnoty navždy zostávajú pre budúcnosť.

Jarmila Ćendićová

kunsthistorička